Vidím to pred sebou. Malý, nezbedný a večne zvedavý chlapec vbehne do dielne svojich rodičov. Otec, Frances a mama Antonia v kováčskej dielni. Sú pohrúžení do svojej práce, ale prítomnosť syna samozrejme zaregistrujú. Teší ich, že sa Antoni (najmladší z piatich detí) o remeslo zaujíma, že je zvedavý, pýta sa, až mu svietia oči od zvedavosti, chce si kadečo vyskúšať. Podporujú ho v tom a radi mu odovzdávajú svoje zručnosti. V tom čase samozrejme ani len netušia, aký génius a originálny umelec sa v chlapčati prebúdza k životu.
Rodný dom slávneho architekta Antoni Gaudi i Cornet v Reuse
Takýto živý obraz ma napadol, keď som stála pred dverami rodného domu jedného z najväčších svetových osobností, katalánskeho architekta Antoni Gaudiho v jeho rodnom meste Reus. Tak som sa vžila do tejto predstavy, že chýbalo už len to, aby z brány naozaj vybehlo nezbedné chlapča uháňajúce von na lúku, kde sa priam so zbožným obdivom nechalo unášať dokonalosťou prírody.
Blázon, alebo génius?
Tak takúto pochybnosť vyslovil riaditeľ školy Escola Provincial d’Arquitektura v Barcelone, keď odovzdával diplom úspešnému absolventovi. „Čas ukáže“ – dodal. A čas skutočne ukázal! Veľmi skoro bolo jasné, že takého talentovaného, originálneho a výnimočného architekta Španielsko ešte nezažilo. Antoni ako dieťa nebol najlepším žiakom, ale vynikal v geometrii, aritmetike a kreslení. Už od detstva ho trápila reuma, kvôli ktorej musel často vynechávať vyučovanie. Ale miloval prírodu, pozoroval ju, s najväčšou radosťou sa „vpíjal“ do každého detailu kvetín, stromov, prírodných tvarov a scenérií. Po dokončení štúdií architektúry v Barcelone sa okamžite prejavil ako originálny umelec, ktorý dokáže premeniť inšpiráciu z prírody na dych vyrážajúce neobyčajné stavby. A nielen príroda, ale aj prvky orientálnych umení, či schopnosti a zručnosti viacerých remesiel boli v jeho tvorbe významným inšpiračným zdrojom. Navyše študoval aj ergonómiu a záležalo mu na tom, aby aj ním navrhovaný nábytok bol čo najpohodlnejší a najoptimálnejší. Mimoriadne dbal na detaily, bol perfekcionista.
Dôležitá je prvá šanca
Fascinujúce diela Antoni Gaudiho sú dnes súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Stačí si vyhľadať jeho diela v literatúre, či na internete. Casa Mila,
Casa Battlo
Casa Batllo, Park Güell, Casa Milà a mnohé ďalšie. Ale predovšetkým svetový unikát katedrála Sagrada Familia. Zo všetkých jeho diel prýštia živé farby, textúry a tvary inšpirované prírodou, pri stavbe budov využíval keramické mozaikové dlaždice, tzv. trencadis a farebné sklo. Prekvapivým spôsobom dokázal kombinovať materiály napríklad kované železo a pieskovec a pod. Ale veľdiela, dnes tvoriace klenotnicu architektúry, si na svoj čas museli počkať. Mladý Gaudí dostal svoju prvú šancu a objednávku od barcelonskej radnice – mal navrhnúť pouličné lampy pre jednu z mestských štvrtí. Bol síce architekt, ale živilo ho aj navrhovanie nábytku, čo mu v začiatkoch veľmi pomohlo. Niekedy sa v živote ale pritrafia náhody, ktoré napokon výraznou mierou ovplyvnia celý život. Malá šanca, či zákazka. Na prvý pohľad nijako fascinujúca, či prevratná. A predsa! Pre mladého Gaudiho priam osudová. Dostal objednávku na vytvorenie vitríny obchodu, ktorú navrhol pre výrobcu rukavíc a vystavovali ju na Svetovej výstave v Paríži v roku 1878.
Na scénu prichádza Eusebi Güell
A tu prichádza okamžik priam osudový. V Paríži sa objaví aj významný priemyselník Eusebi Güell, ktorého mimoriadny talent mladého Gaudiho doslova fascinuje. Zoznámia sa a od prvého momentu si pracovne i ľudsky výborne rozumejú. Stávajú sa z nich celoživotní priatelia a Gaudi dostáva jednu zákazku za druhou. A to by nebol on, keby všetky šance nepremenil na úchvatné diela. Pre Güella navrhol a postavil vínne pivnice, palác, park i kryptu a mnohé ďalšie. Paradoxne teda svojho najväčšieho mecenáša Gaudi očaril jednou skvostnou vitrínou rukavičkárskeho obchodu. Ako sa zdá, ani najmenšou príležitosťou netreba opovrhovať. Nikdy neviete…
Aký bol Antoni človek?
Gaudiho pracovný priestor, expozícia v Gaudi Centre Reus
Keď stojíte pred dielami Antoni Gaudiho a ešte sa ich aj môžete dotknúť, pocítite doslova dotyk génia, zažijete až eufóriu z neobyčajných tvarov, farieb, originálnych nápadov a riešení. Ale pocítite aj veľkosť tvorcu, výnimočného človeka. Gaudi nebol nijaký lev salónov, nežil bohatým spoločenským životom. Bol absolútne zahĺbený do svojej práce, miloval prírodu, kde trávil dlhé hodiny, bol hlboko veriaci človek. Mnohí o ňom tvrdili, že je morózny, nevrlý, či nespoločenský. Ale pravda je niekde inde. Jeho priatelia ho popisovali ako veľmi milého, srdečného človeka, s ktorým bolo nanajvýš príjemné tráviť chvíle plné zmysluplných a zaujímavých rozhovorov. Gaudi nedbal na to, či je dostatočne verejnosti známy, alebo populárny. Nebol márnivý, architektúra a kreatívna práca boli preňho absolútnym zmyslom života.
Mohla mu móda, alebo švihácky štýl zachrániť život?
Sagrada Familia sa stavia od roku 1882 a mala by byť ukončená v roku 2026
Táto otázka znie na prvý pohľad absurdne. Gaudi bol vo svojich časoch rozhodne fešák a primerane elegantne sa aj obliekal. Patrilo to k bontónu. Napriek všetkému sa vyhýbal popularizácii, nemal rád pozornosť a rozruch okolo svojej osoby. Bol viac uzavretý a taký ponorený do svojej práce, že vonkajšie pozlátko pre neho nič neznamenalo. Nerád sa fotil, či inak propagoval. Verejnosti bola jeho tvorba známa, ale jeho tvár takmer vôbec. Keď 7.júna 1926 odchádzal večer z katedrály Sagrada Familia, kde od skorého rána usilovne pracoval, prechádzal električkové koľajnice a tu ho zrazila protiidúca električka. V tom čase sa už 
neobliekal nijako švihácky a moderne, jednoducho bol pohrúžený do práce a jeho odev tomu zodpovedal. Je to absurdné, ale práve preto mu nikto veľmi dlho neposkytol pomoc. Mysleli si, že ide o nejakého zanedbaného tuláka. Nikto mu nepomohol, nikto ho ani nechcel odviezť do nemocnice, nikto ho neošetril. Antoni utrpel závažné zranenia a až po dhom čase sa našiel policajt, ktorý ho dopravil do nemocnice, ale to už bolo príliš neskoro. Na následky vážnych zranení a neskoré ošetrenie Gaudi dňa 10.júna 1926 zomiera. Takže ak sa v tejto situácii pýtame, či ho elegantnejšie oblečenie mohlo zachrániť, odpoveď znie paradoxne áno! Ale aký obraz to dáva o ľudskej ľahostajnosti, nedostatku empatie, súcitu a ľudskosti?! Nevšímavosť a povýšeneckosť pripravili ľudstvo o mimoriadnu osobnosť svetového významu!
Dotyk génia
Talentovaný, do morku kosti originálny a neopakovateľný umelec, architekt a veľký človek takto absurdne odišiel zo sveta. Katalánsky modernista, predstaviteľ tzv. organickej architektúry a Art Nouveau našťastie, vďaka svojej pracovitosti, 
obrovskému talentu, kreativite a húževnatosti zanechal za sebou obrovské dielo koncentrované najmä v Barcelone. Tú navštívi ročne milióny turistov a hlavným ťahákom je samozrejme jeho architektonické dielo. A je to rozhodne niečo, čo sa oplatí vidieť, pretože tu nejde „len“ o „nejaké“ historické budovy. Dotyk jeho génia je nepopierateľný! Dýchne na vás krása, ste doslova očarení tvarmi, farbami, nekonvenčnými riešeniami, kreatívnou energiou, nápadmi, filozofiou a hĺbkou myšlienok … Ste doslova pohltení umením. A pravdu povediac, ani sa vám z týchto fascinujúcich miest vôbec nechce odísť!
Lennie Maxx
Foto: Vivienne Solei, Lennie Maxx
Portrét Antoni Gaudi i Cornet – The Art Story