Žurnál

Dajme reč

Slečna ležiaca medzi citrónami

„Dajme reč“ – povedala Túžba Rozumu, šarmantne naňho žmurkla a predstavila si, ako leží na tráve pod citrónovníkom a hľadí do oblohy. Rozum sa chvíľku zamyslel, bleskovo zvážil pre a proti, ale napokon neodolal.
„A o čom?“ – odpovedal kľudným, vyrovnaným hlasom.
„No predsa o lete!“ – Túžba priam vykríkla od nedočkavosti. „Nevidíš, necítiš ten prílev energie, slnka, vôňu lesa a vody, to trblietanie v tráve, rozkvitnuté kvety, bzučanie včiel?“
„Tak ako každý rok,“ zareagoval rozum. „Nič neobvyklé, až na to, že tentokrát to začína vyzerať, že sa ľudia predsa len budú môcť voľnejšie pohybovať. Teda ak sa riadne zaočkujú, dodržia predpisy a budú sa chovať rozumne.“
„Ja verím, že áno“ – odvetila Túžba a vyťahovala zo skrine svoju efemérnu garderóbu plnú žiarivých farieb, veselo pospevovala a obdivovala sa v zrkadle.
„Vieš, ako sa teším, že budem zasa pri mori ležať na horúcom piesku, dýchať morský vzduch, ochutnávať exotické jedlá, poznávať nové miesta. Už sa neviem dočkať!“

Rozum bol ticho. Nie celkom zdieľal nadšenie, ktoré Túžba tak vehementne prezentovala, poletujúc z jedného miesta na druhé, vyťahujúc kufre zo skrine a skúšajúc si sadu slamených klobúkov a slnečných okuliarov.
„Moje skúseností sú iné“ – povedal zamyslene. „Žiaľ, o rozumnom chovaní by som veľmi pochyboval. Mnohí za neovládateľnú túžbu cestovať , alebo tým, že nenosili rúško, zaplatili životom. Dodržiavať predpisy sa mnohým prieči. A niekedy je to takmer nemožné.“
„Kedy napríklad?“ – zvedavo sa opýtala Túžba.
„Ako môžeš vedieť, či pár centimetrov od Teba na pláži neleží infikovaný, nezaočkovaný človek? Alebo v tej trme vrme, v letiskovej hale, či priamo v lietadle, nie si len pár centimetrov od Covidovej infekcie? A tie preplnené reštaurácie v hoteloch, alebo autobusy či výletné lode, ktoré si nedokážeš odrieknuť, len aby si zažila a videla ešte viac, či animačné programy pre dychtivých turistov tiež neposkytujú práve najviac bezpečia. Na rozumné správanie mnohých ľudí by som sa teda určite nespoliehal.“

Túžba úporne rozmýšľala o slovách Rozumu. Mierne zvraštila čelo, našpúlila pery a váhavo zareagovala.“Hm, tak to by chcelo iný prístup. Napríklad…“ rozmýšľala nahlas. „A čo tak ísť na miesta s menej turistami, taká odľahlejšia zátoka by bodla, neštverať sa po každej atrakcii,
spoločné programy vynechať a naordinovať si individuálny program, alebo jednoducho nikam neletieť a nájsť si miesto, kde sa dá dopraviť individuálnou dopravou, proste všetko tzv. piánko. A tam kde je viac ľudí, stále sa chrániť kvalitným rúškom, častým umývaním rúk, hygienou.“ Túžba sa tak vžila do predstavy tak trochu „inej“, umiernenej dovolenky, že prestala pobehovať po miestnosti ako víchor. „Vieš čo, Rozum? Budem o tom rozmýšľať inak ako doteraz. Lebo všetko je odrazu iné, možno je to šanca nájsť iný prístup k životu. Či to dokážem neviem…“
„Tak daj vedieť, ako to dopadlo. Ja si toto leto roztiahnem lehátko v záhrade, pripravím si fresh a čerstvé ovocie, dobrú knihu, vyložím nohy a budem sa vyžívať v tom, že môžem byť sám so svojimi myšlienkami a vo svojom priestore, do ktorého mi žiadne hektické turistické manévre nezasiahnu. Zasa dáme reč na jeseň, dobre?“

Túžba sa konečne posadila do pohodlného kresla, zložila slamený klobúk z hlavy. „Skúsim si zameditovať“ – povedala si sama pre seba. „Možno nájdem ideálne riešenie, ktovie?“

Lennie Maxx
Foto: Tobias Bomm

Počet pozretí: 666